Slovensko nie je krajinou s bohatou paletou vlastných národných plemien psov. Medzinárodne je uznaný Slovenský kopov, Slovenský čuvač, Slovenský hrubosrstý stavač a Československý vlčiak. S národnými plemenami sú nerozlučne späté i mená kynologických osobností – zosnulý Koloman Silmák so slovenským kopovom a slovenským hrubosrstým stavačom, František Rosík s československým vlčiakom a Prof. Antonin Hrůza so slovenským čuvačom.Ako sa to vlastne začalo:
Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na našom území už veľmi dávno a bol známy ako Tatranský čuvač. Začiatkom tohto storočia bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka. V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. Hrůza, pedagóg vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne, dve nepríbuzné šteňatá z oblasti Tatier a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice "Zlatá studna" v Skalici n. Svitavou. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu Tatranského čuvača u nás. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Pvý vrh bol zapísaný 4. 6. 1929 po rodičoch Jerry a Kora, v chovnej stanici ze Zlaté studny. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívat' v chove i zvieratá z pôvodného chovu. Keď sa okruh chovateľov rozšíril, založili si 23. 9. 1933 "Spolok chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně", s vlastnou plemennou knihou. Spolok sa stal členom vtedajšieho Československého zväzu kynologického a Československej kynologickej únie a jej prostredníctvom i členom Medzinárodnej kynologickej federácie – FCI. Prvým predsedom sa stal Prof. Hrůza, ktorý dôsledne organizoval chov čuvača. Spočiatku boli uznané dva rázy –veľký horský, s kohútikovou výškou u psa 65 cm, suky 60 cm a hmotnosťou 35 – 45 kg a malý nížinný ráz, s kohútikovou výškou 40 – 50 cm, štíhlejší, s hmotnosťou 20 – 25 kg. Tým, že sa niekedy oba rázy párili spoločne, postupne zanikali rozdiely medzi nimi a malý nížinný ráz ako taký sa postupne vytratil z chovu. Kde tu sa ešte i dnes môžme stretnúť s atavistickými prejavmi tohto rázu. Organizovaný chov čuvačov sa zdecimoval za nemeckej okupácie a oživenie činnosti klubu nastalo až v päťdesiatych rokoch, žiaľ až po smrti Prof. Hrůzu. Spočiatku chov zastrešoval Zväzarm, neskôr Československý zväz poľovníkov a od r. 1958 Československý svaz chovatelů drobného zvířectva. Podarilo sa podchytiť plemenný materiál a vďaka subvencii slovenského výboru ČSCHDZ sa nakúpili mladé sučky a tieto sa poskytli novým záujemcom na ďalší rozvoj chovu.
Medzinárodné uznanie ...
Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok 1965 pamätným. FCI na svojom valnom zhromaždení v júni v Prahe uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný 14. 8. 1965 pod č. 142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v Poľsku uznané podobné plemeno "Tatra owczarek podhalanski" a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. Laufbergerová, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov tatranský na slovenský a vyhla sa tak prípadným námietkam zo strany členov komisie. Na svetovej výstave v Brne sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu. Ale nebolo to všetko také jednoduché. Maďarsko podalo koncom roka 1967 protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz ako hlavný poradca chovu vypracoval odpoveď na tento protest a na zasadnutí komisie FCI pre štandardy v Belehrade 10.-11. 1. 1969, spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov čuvačov Róbertom Zacharidesom a predsedom Čs. komisie pre štandardy psov MVDr. Nesvadbom, uznanie slovenského čuvača za samostatné plemeno obhájili.
Stavba TELA
Hlava
Papuľa: je silná, má rovný profil a zaberá takmer polovicu dĺžky hlavy. Je dosť široká a mierne sa zužuje k tupým nozdrám čiernej farby.
Pysky: sú primknuté, v kútikoch uzavretého tvaru, s čiernou sliznicou, ktorá papuľu úzko a bez previsov lemuje. Pysky sú stredne hrubé, podnebie je čierne.
Čeľuste: sú silné, s pravidelným, vždy úplným chrupom a s nožnicovým záhryzom.
Čelový sklon: mierny.
Lebka: silná, podlhovastá, v mozgovej časti široká, čelo je zreteľné, široké, s plytkou úžlabinkou, ubiehajúce dozadu. Očnicové oblúky sú primerané a na boky sklonené. Temeno hlavy je ploché, tylo zreteľné, s ostrým prechodom k silnému, mierne vyniknutému väzu. Profil temena je mierne zaoblený.
Oči: tmavohnedé, oválne, bystrého pohľadu, priamej polohy. Viečka sú čierne, priliehajúce, sliznica vnútorných kútikov je tmavá, dojem výrazný.
Uši: sú vysoko nasadené, pri koreni pohyblivé, kratšie, klopené do bočne neseného "V" pozdĺž hlavy. Srsť na uchu je od polovice krátka, jemná. Dolný okraj ucha v pokoji siaha maximálne po kútiky pyskov.
Krk: je nasadený priamo a vo vzruchu je vysoko nesený. Je rovnako dlhý ako hlava; pri psoch je veľmi silný, bez laloka a s peknou hrivou.
Telo
Prsia: široké, prsná kosť je v rovine s ramennými kĺbmi.
Hrudník: v rebrách dobre vyklenutý.
Hrudná kosť: leží nad polovicou výšky v kohútiku a siaha pod úroveň lakťa. Dĺžka hrudníka presahuje polovicu dĺžky tela, jeho šírka štvrtinu výšky v kohútiku. Rebrá sú klenuté, dozadu sklonené, dobre uzatvárajú brucho a slabinu.
Chrbát: rovný, v bedrách mierne klenutý, stredne dlhý, silný.
Bedrá: s krížami sú dobre viazané a svalnaté, primerane dlhé a veľmi pevné.
Brucho a slabiny: sú primerané k trupu, mierne vtiahnuté.
Zadok: silný, štvorcový, ľahko sklonený.
Chvost: nižšie nasadený, v pokoji zvislý, siahajúci po pätu. Má tvar cigary, bez zdvihnutého hrotu. Vo vzruchu a v pohybe je nesený oblúkovito nad bedrami.
Končatiny
Predné končatiny: postoj je priamy, stĺpovitý, s dobrým zauhlením ramena a lakťa, laby sú silné, okrúhle a zavreté. Končatiny sú vcelku dosť vysoké, najmä u psa.
Plece: strmé a dlhé, rameno svalnaté, pevne primknuté k telu, sklonené k lakťu, so silným svalstvom.
Predlaktie: zvislé, svalnaté a dlhé.
Zápästie: kostnaté a silné.
Záprstie: krátke, silné, mierne sklonené.
Labka: má silné prsty a pazúry, pevnú klenbu, zovretý tvar, mäsité čierne nášlapové podušky a je dobre zarastená srsťou.
Kožuch
Srsť: hustá, bielej farby, žltkastý nádych pri koreňoch uší je prípustný, ale nežiaduci; zreteľné žlté škvrny sú neprípustné.
Koža: na trupe voľná, na ostatných častiach tela tesne priliehajúca k telu, s ružovou pokožkou, pigmentovanou čierne len v okolí nozdier, papule a očí, kde prechádza do tmavých slizníc. Čierny pigment majú tiež podušky labiek.
Chôdza
Slovenský čuvač sa pohybuje ľahko, obratne a rýchlo v každom teréne a za každého počasia; s obľubou klusá.
Veľkosť
Výška psa v kohútiku je 62-70 cm, sučky 59-65 cm.
Chyby
Ľahké chyby: plochá a plytká hruď, následky rachitídy alebo psinky, nesymetrický chvost, nesymetrické uši, pysky odtiahnuté od seba, splývavá, alebo úplne skučeravená srsť, slabé osrstenie brucha, slabín a pohlavných orgánov.
Ťažké chyby: neúplný chrup, medvedie laby, veľmi uvoľnené pysky, škvrny na mihalniciach a pyskoch.
Vylučujúce chyby: predhryz, podhryz, kliešťový zhryz, žlté škvrny kožucha, úplne svetlé dravčie oko, ružové škvrny na nose a kryptorchizmus.
